Ked plasi vo vezi

Vcera pocas obeda sme sa s kolegovcami rozpravali o tom, ze je zaujimave, ze sme este nemali ziadne poplasne cvicenie – a to pracujeme v najvyssich dvojickach na svete.
To ako keby sme certa privolali:

Dnes rano, ked sme uz boli v praci, rozozvucal sa poplasny signal s oznamom, ze mame opustit budova, pretoze je poziar.  Este ze mam vzdy v praci jedny pohodlne topanky – rychlo som sa prezula z lodiciek do mojich “not corporate shoes” a vydali sme sa smerom dole. Poschodoch, poschodoch, poznavam poschodiak…
Veru, nie je to sranda, po uzkom schodisku nam to z vyse sesdesiateho poschodia na styridsiate trvalo dost dlho – v pripade naozajstneho poziaru by z nas asi vela neostalo. Je vsak aj pravda, ze ziadna panika nebola, akosi sme tusili, ze sa jedna o cvicenie.
Nastastie na 41. poschodi sme si pockali na vytah, neviem ako dlho by nam inac trvalo tych dalsich 40 poschodi.

Vonku nas usmernovali policajti a pozorovatelia (zapisovali ako to cela evakuacia prebieha) do parku pred dvojickami – asi 8000 ludi z oboch vezi…
Pekne sme tam asi hodinku a pol postavali, na tropickom slniecku - cakali sme, kym neskontroluju celu budovu. Fakt potesilo, ked sme kazdy dostali flasu s vodu.
Vsade behali zachranky, pretoze v tom teplom pocasi vela ludi odpadavalo. Takze cim dlhsie sme tam stali, tym viac roboty mali zachranari.
Ja som zas travila cas tak, ze som robila prieskum medzi kolegami, kolko z nich je prvy krat v parku pod dvojickami (v Malajzii totiz nie je zvykom pohybovat sa velmi po vonku) – samozrejme, vysledky ma neprekvapili, naslo sa dost vela jedincov, ktori vdaka poplachu mohli prvy krat pobudnut v parku.


A najlepsi gol tejto akcie bolo to, ze turisti si nas fotili, filmovali - asi si mysleli, ze sa naozaj nieco deje.