Pracujem? Niet sa cim chvalit...

Len tisko mlcim, pocuvam. Vsade len sami muzi. Rozpravat nie je odo mna ocakavane. Iba sprevadzat. Nikto sa ma nespyta klasicku otazku, ze kde pracujem. Nikto totiz neocakava, ze by som pracovala.

Tak pristupim ku skupinke zien. Zistujem, ze tema je kde a ake jedlo zohnat, aka mejtka je najlepsia (sluzka v domacnosti...). Asi tazko pochopia moj problem, ze vcera som do zamestanania prijala lokalneho Inda a dnes neprisiel do prace - on a aj najnovsi notebuk je prec.

------

Ani vo sne by ma nenapadlo, ze sa ocitnem v situacii, ked sa budem citit trapne, ze ja aj moj partner pracujeme. Teda ze pracujem aj ja. Ake ne-snobske! A ake ne-kolonialne....

Skutocne poznam len velmi malo zien, ktore su tu s partnerom/manzelom a popritom pracuju. Je to mozno aj tym, ze to az tak velmi nedovoluje zakon v Malajzii (len jeden z manzelov moze pracovat). Na druhej strane zeny expatov ani nie su nutene hladat si pracu, pretoze plat partnera pokryva naklady celej rodine.

Ja osobne si take nieco velmi tazko viem predstavit. Som hrda na to, co som dosiahla, sama ziskala...a dost bolo pre mna sokom, ked som zistila, ze na spolocenskych stretnutiach som exotom.

Avsak na druhej strane je zaujimave pozorovat prekvapene tvare, zdvihnute obocie...viem, ze na podobnych stretnutiach nebudem tak skoro rovnocennym spolocnikom, ale aspon dobra na lamanie ladu a nadvazovanie kontaktov som.