Moje dvojrocne jubileum

Tento vikend som oslavila zaujimave jubileum – uz druhy rok sa nachadzam na Azijskom kontinente, v kulturne zaujimavej a rozmanitej krajine – v Malajzii.

Dva roky nie je az tak vela, aspon mne sa to nezda. Preletelo to tak rychlo, asi najrychlejsii obdobie mojho zivota.

Vela znamych sa pyta, do kedy tu este budem, kedy sa vratim nazad domov. A moja odpoved je vzdy rovnaka – neviem, asi dokedy sa mi tu bude pacit. Stale mam co objavovat, spoznavat, vela miest kde cestovat.

Tiez sa ma vela ludi pyta, preco som si vybrala prave Malajziu. Nuz, o tych dovodoch tu nejdem pisat – avsak svoj vyber nelutujem. Je to velmi zaujimava krajina, rozne kultury, stale nove podnety – a v celku pohodlny zivot. Samozrejme, ziadna amerika to nie je. Ale do ameriky ide kazdy, toto je skutocne taka raritka, a ta skusenost sa mi v zivote isto zide.

Velmi som sa zasmiala nad kamaratom, ked sa ma pytal, ci nam tu po uliciach behaju slony, somare – nie, iba metro, nadzemna rychlo draha, rychlo vlak.
Avsak nie vsetko je tu tak super, tato krajina ma este vela co zlepsovat.
Ale na druhej strane, nie som tu kvoli luxusu a totalne vybudovanom prostrediu. Velmi sa mi tu pacia paradoxy, menej komercne stranky zivota mimo hlavneho mesta, priroda…
Samozrejme, vela veci mi chyba, domov sa nahradit neda, rodina tiez nie – ale to uz je dan, ktoru splacam.

Asi by som po tych dvoch rokoch mala trosku zhodnotit, co mi tento pobyt dal, co mi vzal…V par riadkoch sa mi to asi nepodari, ale skusim.

Po osobnej stranke som ako keby nasla samu seba. Presla som par krizami, niektore mnou hlboko otriasli. Ale vzala som si poucenie a vravim si, to sa mi mohlo stat kdekolvek, je len smola, ze tie krizy som prezivala tak daleko od rodiny a najblizsich priatelov.

Nasla som si tu mnoho zaujimavych priatelov – navzajom od seba tak odlisnych, az sa cudujem, ako take rozne povahy mozu byt vsetci mojimi priatelmi. Viem, ze ked raz budem z Malajzie odchadzat, tito ludia mi budu chybat.

Mam pocit, ako keby vazby s priatelmi a rodinou doma zosilneli. Sme vo velmi castom kontakte, vzdy sa na seba velmi tesime, ako keby sme k sebe mali blizsie.

Naucila som sa povedat nie, tvrdo si ist za svojim – skratka co si nevybojujem, to nemam. To ma naucil hlavne dost byrokraticky system v krajine a tiez system fungovania v praci.

Naucila som sa byt tiez tvrdsia co sa tyka financii a penazi. Za to vdacim najma svojim cinskym priatelom, pre ktorych prosperita je jedna z najdolezitjesich hodnot. Nestala sa zo mna mamonarka, ale uz viem, ako si vyjednavat plat v zamestnani, ako pytat rozne cenove a benefitove zvyhodnenia, ako monitorovat svoje peniaze.

Je este mnoho veci, ktore mi pobyt v tejto krajine dali – ci uz v pozitivnom, alebo negativnom zmysle. Urcite tie pozitivne prevysuju negativne. A verim, ze aj tie horsie veci ma niekde posunuli, nieco mi dali.

Mam este kopec planov, ako zuzitkovat svoj cas v Malajzii – ci uz sa tyka pracovnych alebo sukromnych zalezitosti. Je este vela veci, ktore sa pracovne mozem naucit, este lepsie chapat azijsku firemnu kulturu, kam postupit. A okrem toho sa planujem este viac venovat cinstine, urobit si kurz potapania, precestovat viac Borneo a okolite krajiny, urobit este lepsie fotografie a spoznat dalsich skvelych ludi v Malajzii.