Velkou Lyzicou

Cestu metrom, ak mi to miesto na sedenie dovoli, si v poslednych dnoch vychutnavam vdaka Martinovi Kukucinovi. Po vyse desiatich rokoch sa mi opat dostali do ruk jeho pribehy...netusila som, ze ma oslovia prave teraz.

Pamatam sa na Rysavu jalovicu z pred par rokov, ako povinne citanie. Sice to bolo fajn citanie, ale vela z toho pribehu som nepochopila. Teda nepochopila az tak ako teraz. Naco trapia detske hlavky takymto a podobnym povinnym citanim, ked aj tak pointu toho, co tym autor chcel povedat, nepochopia?

Teraz, mozem povedat, ze po par zivotnych skusenostiach, sa na tie pribehy divam inac. Lepsie ich chapem, a veru by som do literarneho dennika inac pribehy rozobrala.

A tak mi len vrta v hlave, o kolko sa ten slovenski pospoliti lud zmenil za tych nieco viac ako 100 rokov? Este stale sa boji neznameho, zmien v spolocnosti...Este stale bocime od tych, ktori v zivote robia nieco ine, snazia sa ist inou cestou.

Este stale sa radi stazujeme ale vela pre zlepsenie sami neurobime - a ti ktori sa snazia, ti su vydedenci spolocnosti.

Tolko krat som sa stretla s nepochopenim, ked som popri skole robila ine aktivity, ze som moj volny cas presantila v neziskovke (ano, a zadarmo!)- a ze aj vdaka tomu som sa posunula tam kde som: do Malajzie, kde by bezna slovac nevkrocila, nie to este pracovala. A preco?

Preto, lebo to nepozname, a co nepozname, to je zle a toho sa bojime.

Vzdy sa s pobavenim divam na reakcie mojich znamych a priatelov, ked ma pridu do Malajzie pozriet - ich prekvapenie z toho, ze sa tu da viest omnoho kvalitnejsi zivot ako na Slovensku, ze su tu sluzby na omnoho vyssej urovni, ze tu ma clovek viac sanci sa presadit a nieco dosiahnut a ze je tu tak prijemny a pohodlny zivot.

Keby zil Martin Kukucin teraz, myslim, ze to zrkadlo, ktore o slovakoch nastavil, by sa velmi nemenilo od toho 100 rokov dozadu. Prostredie by bolo ine, ale vlastnosti a charakteri su stale tie iste.